POSLEDNÉ DNI JAKUBA (Gn 47-49)

            Zem Egypťanov bola bohatá, dobre sa tam žilo. A kdekoľvek sa izraelský národ dostal, tam zbohatol. V tejto jeho schopnosti vždy bude zakorenený antisemitizmus. No Izrael mal popri tejto vlastnosti vždy aj hlboký zmysel pre vyššie hodnoty. Nielen pracoval, ale aj sa modlil. Vedel, že z faraónovej ruky berie každodenný chlieb a právo na bývanie, ale uvedomoval si, požehnanie padá v skutočnosti z Božej ruky.

            Okrem toho starý Jakub jasne videl, že v Egypte nie je jeho ľud doma. Budúcnosť jeho národa nie je Egypt, ale Kanaán. Hoci Jakub žije v egyptskom Gošene, svoj zrak má stále upretý na zasľúbený Kanaán.

            Smrti žiadneho z patriarchov nevenuje Biblia toľko pozornosti ako Jakubovi. Smrti Abrahámovej venuje jednu vetu a aj o Mojžišovej smrti hovorí iba krátko. O Jakubovi vieme, že posledné dni svojho života strávil na posteli. Bol slabý a dobre nevidel, ale smrti sa nebál. Prežil rušný život preplnený mnohými zápasmi. Vedel, že svojou povahou robil Bohu mnohé starosti, ale vo všetkom, čo prežíval, sa vytvárala jeho vnútorná krása a prorocká postava. Ako uvidíme, tento starec je na konci svojho života samé proroctvo, samá modlitba a samé požehnanie.

            Jakub mal na sklonku života ešte jednu žiadosť. Dal si k sebe zavolať Jozefa, ktorého prosí: „Nepochovaj ma, prosím, v Egypte! (47,29) Vidíme ho prosiť. Ako otec – pater familiaris, by mohol rozkázať, ale vie, že na smrteľnej posteli sa už nerozkazuje, ale prosí.

            Jozef by rád ostal pri svojom zoslabnutom otcovi, ale povinnosti ho volajú, veď mal zodpovednosť za celý Egypt. A Jakub sa proti tomu nebúri. Vie, že keď mu bude horšie, syn opäť príde. Takto sa správajú duchovne zrelí ľudia – nikdy nemajú veľké nároky. Od starého Jakuba sa musíme naučiť, že svet sa netočí iba okolo nás.

            Po krátkom čase prišla Jozefovi správa: „Tvoj otec je chorý.“ (48,1) Jozef si hneď uvedomí, že sú veci, ktoré sa nesmú odkladať. K otcovi neprichádza sám, berie so sebou dvoch svojich synov. Zvesť Jakubovi:„Hľa, tvoj syn Jozef prichádza k tebe“ (48,2) vykonala div. Bezvládny zomierajúci starec sa posadil na posteli. Nikto ho nemusel dvíhať. Cítil, že tento posledný okamih jeho života je tak vážny, že sa nedá pri ňom sedieť.

            Obrátil sa na Jozefových synov a hovorí: „Efraim a Manasses...“ (48,5) Jozefa to prekvapilo. Zákon prvorodených bol Božím zákonom: „Všetko, čo otvára život, je moje!“ – tak znel Boží výrok a Jozef vníma, že poradie vyslovené otcom je pomýlené - prvorodený je predsa Manasses, a nie Efraim. A preto pojme prvorodeného pred pravú otcovu ruku a toho druhého pred ľavú. Jakub sa však poddáva moci prorockého zjavenia. Hoci jeho oči už nevidia, pohľad jeho viery je ostrý. Prekrižuje svoje ruky – pravú na Efraima a ľavú na Manassesa.

            Spomína si, ako sám kedysi ľsťou využil slepotu svojho otca Izáka a tak získal požehnanie prvorodeného. Pán Boh ho preto previedol cez mnohé skúšky a musel absolvovať veľmi ťažkú školu života. Práve preto on dnes žehná nie toho, ktorého by chcel, ale toho, ktorého mu určil Pán. Prekrížené Jakubove ruky sú prejavom poslušnosti, ale aj tajuplného Božieho konania, ktoré kladie bokom naše poriadky, tradície, literu Zákona. Na hranici života a smrti dostal Jakub taký ostrozrak pre budúcnosť, že sa nedá pomýliť a odchýliť.

            Do aktu požehnania svojich synov Jakub zaraďuje aj spomienku na Ráchel, Jozefovu matku. Jakub ju nemôže nespomenúť. Bol presvedčený o tom, že ona bude tou Bohom vyvolenou. Ale Boh ho prekvapil a jej sestru, nemilovanú Liu si vyvolil za pramatku Mesiáša. Prečo sa tak stalo, ostáva pre nás svätým tajomstvom.

            Stojíme pred problémom Božieho predurčenia. Nevieme, prečo bol požehnaným mladší Efraim. Boh niekedy robí rôzne prechmaty. Nekoná podľa nášho rozumu, ale odloží naše poriadky a zvyky a z posledných robí prvých a opačne. My často stonáme a plačeme pre prekrížené Božie ruky. Protestujeme a búrime sa proti nim. Nemáme záznam, že by sa prvorodený Manasses nejako previnil, a preto prišiel o právo prvorodeného. „Manassesovia“ by však nikdy nemali krivým okom hľadieť na „Efraimov“, pretože je viac ako isté, že požehnanie pre „Efraimov“ znamená pre nich aj viac zodpovednosti.

            Jozefovi sa prekrížené Jakubove ruky nijako nepáčili. Začal v ňom prebiehať vnútorný boj. Myslí si: „Otec je už slepý a starý...“ Jakubove staré ruky však nepopustili a jeho požehnanie padlo tam, kde malo padnúť. Hoci bol Jozef tiež mimoriadne prorockým duchom presiaknutý človek, treba povedať, že predsa nevidel všetko jasne. Nemôžme mu to vyčítať – chcel konať podľa Zákona a chcel, aby jeho zachovávanie prešlo aj do krvi jeho synov. Aj v jeho konaní je ukrytá vzácna hodnota. Bez „Jozefov“ by ľudská spoločnosť i cirkev boli chudobné.

            Ako sledujeme ďalej – aj keď Jakub následne požehnáva svojich vlastných synov, neposlúcha hlas srdca, ale poddáva sa sile prorockého zjavenia. Keby sám mohol rozhodnúť, nie Júda, ale Jozef by sa stal prvorodeným. Nie Lévi, ale Jozef by sa stal otcom kňazského povolania. Tak, ako to chcel Boh, by to Jakub sám od seba nikdy neurobil, a ani my nie. No on vie, že takto sa to rozhodlo v kabinete Božom. „Nebude žezlo odňaté od Júdu...“ – tak hovorí Písmo. Nie všetci členovia rodiny majú v Jakubovom požehnaní rovnakú dôležitosť a nie všetci zohrajú v budúcnosti pozitívnu úlohu – v pozitívnom zmysle evidentne dominuje Júda a Jozef. V kmeňových spoločenstvách Jakubových synov - tak ako aj v našich rodinách - sú prítomné výnimočnosť, ale i priemernosť, sila i slabosť, dobro i zlo. Napriek mnohým rozdielom a slabostiam však všetci členovia rodiny nejakým jedinečným spôsobom do rodiny prispievajú a tvoria celok.

            Jozef je v tomto príbehu reprezentantom sveta „litery“ a Jakub sveta „Ducha“. Jakub až do konca svojho života statočne zápasí o poznanie Božích ciest. Zápas medzi svetom litery a svetom Ducha vždy existoval a nikdy nebude ľahký. Spomeňme si na zápas Pavla s bratmi z obriezky. Obriezka ako sporná otázka sa vytratila, ale dodnes sa kresťania rôznych cirkví nevedia zhodnúť v otázke Kristovho tela a krvi alebo v otázke krstu. Prikloniť sa k litere je niekedy pohodlnejšie ako úprimne zápasiť o prijatie nového zjavenia.

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)